Dá sa spomienka vymazať? Neurovedec o engramových bunkách + test

• Dva pohľady na zabúdanie
• Spomienka, ktorú možno prepracovať
• Engramové bunky: kde spomienka žije
• Čo ukázali pokusy na myšiach
• Molekulárny prepínač
• Prečo je na ľudí ešte priskoro
• Reálny smer: podpora terapie
• Najdôležitejšie poznatky
• Päť otázok: ako sa vyrovnávaš s ťažkými spomienkami? (test)

⇑Dva pohľady na zabúdanie

Skôr než sa opýtame, či sa dá spomienka vymazať, pomôže dohodnúť sa, čo vlastne „vymazať“ znamená. Podľa článku CORDIS zverejneného 14. augusta 2026 existujú k tejto otázke dva základné myšlienkové prúdy.

Prvý siaha k Ivanovi Pavlovovi, ruskému nositeľovi Nobelovej ceny, ktorý je najznámejší svojimi pokusmi so psami. V 20. rokoch 20. storočia Pavlov navrhol, že spomienka slabne aktívnym procesom potláčania. Inými slovami, mozog nič nemaže, len sa učí starú spomienku držať pod kontrolou.

Druhý, novší pohľad túto predstavu obracia. Niektorí vedci navrhli, že vymazanie spomienok, najmä traumatických, môže spočívať skôr v návrate k nim než v ich odsúvaní.

⇑Spomienka, ktorú možno prepracovať

Prečo by návrat k zlej spomienke pomáhal? Vysvetlenie je prekvapivo jednoduché. Zakaždým, keď si človek niečo vybaví, spomienka sa na čas stane tvárnou a môže sa zmeniť.

Táto pružnosť nie je iba laboratórna kuriozita. Je to presne ten jav, ktorý využíva expozičná terapia. Pri nej sa človek zámerne vracia k ťažkému zážitku v bezpečnom prostredí, aby sa spomienka mohla pretvoriť, a nebola len pochovaná.

⇑Engramové bunky: kde spomienka žije

Johannes Gräff pracuje v Brain Mind Institute na Spolkovej vysokej technickej škole v Lausanne (EPFL) vo Švajčiarsku. Upozorňuje na jednu myšlienku, ktorá v posledných rokoch zmenila odbor.

„Kľúčovým prelomom posledných rokov je koncept toho, ako sa spomienky ukladajú v takzvaných engramových bunkách,“ hovorí Gräff. „Myšlienka je taká, že kedykoľvek sa naučíme alebo zažijeme niečo nové, aktivujú sa bunky v našom mozgu a zanechajú pamäťovú stopu.“

Spomienka teda neplaví kdesi v mozgu v abstraktnej podobe. Je viazaná na konkrétnu skupinu buniek, ktoré boli aktívne, keď sa udalosť odohrala. Vďaka tomu sa dá, aspoň teoreticky, vyhľadať a skúmať.

⇑Čo ukázali pokusy na myšiach

Gräff a jeho tím to overovali v projekte Remote memory traces, financovanom Európskou radou pre výskum. Na myšiach dokázali identifikovať a označiť neuróny, ktoré sa aktivujú pri jednej konkrétnej traumatickej spomienke.

Pokusy priniesli niekoľko kľúčových zistení:

• „odúčanie“ konkrétnej spomienky prebieha v rovnakých bunkách, ktoré traumatickú spomienku uchovávajú;
• to naznačuje, že opúšťanie spomienky sa odohráva na bunkovej úrovni;
• následné testy naznačili, že myši dokázali spomienku na traumatickú udalosť úspešne odúčiť.

Gräff však volí slová opatrne. „Následné testy naznačili, že myši dokázali úspešne odúčiť, alebo ak chcete, vymazať, spomienku na traumatickú udalosť,“ hovorí. „Presnejšie je však povedať, že bola vymazaná asociácia s konkrétnou traumatickou udalosťou.“

Ten rozdiel je dôležitý. U myší zmizlo prepojenie medzi udalosťou a strachom, ktorý sa k nej viazal, nie nevyhnutne každá stopa samotnej udalosti.

⇑Molekulárny prepínač

Nasúva sa otázka, či by sa tieto poznatky dali využiť na cielené vymazanie jednej konkrétnej spomienky. „Teoreticky je to možné,“ konštatuje Gräff. „U myší sa nám podarilo vložiť do engramových buniek molekulárny prepínač. Jeho vypnutie sa spomienky účinne zbavilo.“

Prepínač, ktorý odstráni jednu spomienku a zvyšok nechá nedotknutý, znie ako sci-fi, ale u myší fungoval.

⇑Prečo je na ľudí ešte priskoro

A tu prichádza ten háčik. Vymazať spomienku v ľudskom mozgu by bolo rádovo zložitejšie než u myší.

Gräff dilemu opisuje jasne. „Hypoteticky, mohli by sme pomocou génovej terapie zapínať a vypínať konkrétne neuróny?“ pýta sa. „Povedal by som, že áno, ale s výhradou, že by sme momentálne išli naslepo a nevedeli by sme iste, či mažeme jednu spomienku, a nie inú. Takže tento prístup teraz jednoducho nie je možný.“

Stručne povedané, problém nie je v samotnej myšlienke, ale v presnosti. Bez presnej znalosti, ktoré bunky uchovávajú ktorú spomienku, by pokus vymazať jeden zážitok mohol rovnako dobre poškodiť iný.

⇑Reálny smer: podpora terapie

Namiesto zákroku, ktorý spomienky maže, sa Gräff zameriava na niečo praktickejšie. Chce stavať na poznatkoch o „odúčaní“ traumatických udalostí a zistiť napríklad, či by bezpečné farmakologické riešenia mohli zvýšiť prínos expozičnej terapie.

Ak to pôjde, mohlo by to výrazne pomôcť ľuďom s posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD). Cieľom by nebolo vymazať im minulosť, ale pomôcť im čeliť traumatickým spomienkam a ísť ďalej.

⇑Najdôležitejšie poznatky

Mazanie spomienok už nie je čistá fantázia, aspoň v laboratóriu. Výskum engramových buniek ukazuje, že spomienky sú uložené v špecifických skupinách neurónov a že „odúčanie“ prebieha práve v nich. U myší stačil na odstránenie spomienky dokonca molekulárny prepínač. U ľudí by však bol rovnaký prístup oveľa zložitejší a zatiaľ nie je uskutočniteľný. Najnádejnejšou cestou je podpora existujúcich liečebných postupov, ako je expozičná terapia, ktorá by ľuďom s PTSD mohla pomôcť čeliť ťažkým spomienkam namiesto toho, aby ich zabúdali.

⇑Päť otázok: ako sa vyrovnávaš s ťažkými spomienkami? (test)